O zdrojoch, copywriteroch a ľuďoch…

Ak zadávateľ nedodá…

…tak nepíšem…by sme si mali hovoriť všetci z princípu. Ale to by sme asi z písania nevyžili. Takže kde a ako tie nedodané, v lepšom prípade dodané, ale zúfalo nekompletné zdroje, podklady a informácie nájsť? Metód, postupov a spôsobov máš zopár na výber, všetky sú o hľadaní.

KiKo, WOMM, JPP, stará Blašková, Miro J… a iné…

Klient – internet – konkurencia = KiKo

Klient je ten, ktorý informácie má a zvyčajne nedodá. Pretože buď ani nevie, že ich má, alebo netuší, že ty ich nemáš a na napísanie článku ich potrebuješ. Nuž tak si ich treba jednoducho vypýtať. Toto je celkom umenie, dostať od niektorých zadávateľov to, čo potrebujeme. Treba sa vedieť cielene a aj štruktúrovane pýtať. Asi si už dostal dvojvetové zadanie na trojnormostranový článok z oblasti, o ktorej nevieš absolútne nič. Ak áno, znamená to, že vieš napísať prakticky čokoľvek. Alebo si to zadávateľ aspoň o tebe myslí. Ak ti ale na vyžiadanie nedoplní, čo potrebuješ, pátraj u jeho zákazníkov. Tam sú tie zdrojové informácie, potreby reálnej, existujúcej, nevymyslenej cieľovky by mali predsa určovať obsah. Zisti, na čo sa ľudia pýtajú a na to hľadaj a daj adekvátne odpovede.

Internet je veru nie že bezodná studnica, ale žriedlo v podstate nevyčerpateľné. Problém je v tom, že ak nevieš odlíšiť balast od podstaty, hlúposti od overených faktov, pravdy sa nedopátraš a budeš písať bludy. V prvom rade by si mal vedieť, že wiki nie je oficiálna encyklopédia. Veru, síce výborná myšlienka, stále však len nadšencov, neprofesionálnych „editorov“, ktorá sa už tiež vymkla z rúk. Áno, po priamom zadaní kws do vyhľadávača, prehliadača, alebo u tých ostrieľanejších po „operátorovom“ selektívnom googlení je wiki hneď druhá voľba. OK, ale fakt nemôžeš veriť všetkému, čo je tam popísané…

Konkurencia je tiež nie že bezbrehý, ale výdatný prameň informácií a ich zdrojov. Ak si konkurenciu svojho klienta poriadne prevetráš, čekneš, preklepneš, o informácie a zdroje by si nemal mať núdzu a mal by si byť ako-tak v obraze.

WOMM 

je skratka Word Of Mouth Marketing. U nás to poznáme ako JPP, teda Jedna Pani Povedala…toto tiež veru nepatrí medzi relevantné zdroje, naopak, ide o ukážkový, fenomenálny príklad zdrojov neoverených informácií, ktorým sú ľudia ochotní veriť. Je to vyšší, anonymný level fenoménu „stará Blašková“: „Viete, aj tuto Olinka si to objednala a nevie si to vynachváliť, dievčence…“ – píšu si naše babičky na „sociálke“. Ide o „ohováranie naopak“, teda jeden z funkčných modelov šírenia dobrého mena, ktorý sa až dramaticky rozmohol v ére netu a sociálnych sietí. Je to ale dvojsečná zbraň: ak totiž babička spokojná nie je…

Miro J.

je moja súkromná skratka nenahraditeľnej inštitúcie „priateľ na telefóne“. Keď máš takého alebo takú, komu stačí zavolať či napísať, keď si nevieš rady, tak ak hneď nevie, tak poradí, kto by mohol vedieť.

Relevantnosť zdrojov

Nech už hľadáš na nete čokoľvek, mal by si mať jasno: počet lajkov pod textom na akejkoľvek „sociálke“ nemôžeš považovať za kritérium relevantnosti zdroja. Naozaj nie. Aktuálne už 6 z 10 čohokoľvek vypusteného na FB sú ak rovno nie hoaxy, tak vymyslené neoverené nezmysly…Zo sociálok – až na výnimky zatiaľ – sa postupne stáva celkom toxická žumpa. To isté platí aj o anonymných weboch, odkiaľ ani heverom nevypáčiš autora, prevádzkovateľa. A o tých konšpiračných nemá asi zmysel písať…

Toto si ale neodpustím: vieš, že viac než jedna tretina učiteľov druhého stupňa našich základných škôl je úplne mimo a verí konšpiračným bludom? Seriózny výskum o tom bol nedávno na Slovensku. A teraz pusti do školy svojho potomka…

Zdroje proste musia byť relevantné, hodnoverné. Toto je axióma, o tomto sa skrátka nediskutuje. Napriek tomu mnohí zakuvikajú, že kto je tá autorita, ktorá meria a posudzuje relevantnosť či hodnovernosť? Tak teda až na dreň zjednodušene: určite nie ten povestný „zdravý rozum“, ale kritické myslenie. Žiadne verím-neverím, nie je to otázka viery, nedajbože konfesie, ani presvedčenia. Principiálne kritické myslenie, kritický, ale triezvy úsudok…pochybovať môžem, ale pochybovanie je predsa srdcom múdrosti. Takže sú to tie zdroje a informácie, ktorým je hodno veriť = hodnoverné.

Céčka, vykrádačky a priznanie zdrojov

Len dúfam, že si doteraz nemyslíš, že to „copy“ schované v takmer pre všetkých nezrozumiteľnom názve našej profesie znamená, že máš kopírovať. Copywriting namôjveru naozaj nie je „kopírovacie písanie“…

Nekradni, nie že by ťa za „ctrlcv“ niekto žaloval, alebo inak popoťahoval, ale predsa: nepatrí sa to a okrem toho to tie roboty u googlovcov už dávno vedia rozoznať. Ak teda pajcneš nejaký text, prvým dôsledkom bude to, že google ten tvoj plagiát automaticky a bez škrupulí odignoruje. A ďalšie dôsledky opäť súvisia s etikou, morálkou – čítaj odstavček nižšie o klamaní. Ak máš zdroj a proste to musíš použiť, priznaj zdroj. Seriózne ho zacituj tak, ako citovať treba. Do úvodzoviek, alebo daj link, alebo napíš za text do zdrojov. 

Mimochodom, ak budeš hľadať tam, kde hľadávam a zvyčajne nájdem ja, určite na konci textu nájdeš buď ©, alebo jasnú informáciu o tom, že šírenie je OK, ale s uvedením zdroja. Pretože tak sa to jednoducho robiť má a mimochodom, takto jednoducho poznáš seriózny zdroj.

Level BBC, Reuters etc

Ak budeš niekedy písať pre nejaké ale naozaj seriózne médium, ktoré sa riadi základnými princípmi novinárskej etiky a všetkého s tým súvisiaceho, tak jedine podľa základných pravidiel:

• mať aspoň dva overiteľné, overené, nepriestrelné, pokiaľ možno neanonymné, objektívne a nezávislé zdroje
• nájsť a zrozumiteľne podať odpovede na základné, kľúčové, principiálne otázky: Čo? Kto? Kde? Kedy? Prečo? Akým spôsobom? S akým cieľom? S akým výsledkom? A s akým prínosom, hodnotou, najlepšie tou výpovednou pre čitateľa/poslucháča/diváka?

Ak aspoň toto začneš aplikovať pri dennom písaní textov – článkov, nebavíme sa o textovaní webov a popisovaní tovaru na e-shope – malo by ti to pomôcť tvoriť hodnotný a hodnoverný obsah.