CEO Martinusu Michal Meško: čítajte svojim deťom aspoň 20 minút denne…

Sú aj v našej malej krajinke ľudia, ktorí majú za sebou úspešný príbeh, aj ľudský, aj podnikateľský. Sú osobnosťami, opinion lídrami oslovovanými mienkotvornými médiami nielen na long rozhovory, ale aj do expertných panelov, aby sa vyjadrili k čomukoľvek spolu s ďalšími, ktorí majú čo povedať. Takíto ľudia majú okrem iného aj pochopiteľné privilégium vyberať si, komu rozhovor, vyjadrenie či názor poskytnú. Nie preto, že by boli namyslení, ale preto, že ich meno a to, čo zosobňujú, je značka s kreditom, spojená okrem mnohého iného aj so zodpovednosťou. A nie sú to veru všetko “otcovia zakladatelia” či “matky rodu”, ktorí ak to, k čomu sa vyjadrujú rovno nevymysleli alebo nezaložili, tak sú v tom proste experti najvyššej úrovne. Možno komplikovane som sa dostal k tomu, že vonkoncom nie sú všetci zaslúžilí doayeni svojho odboru v dôchodcovskom veku, máme veru aj mladých, ktorých treba pozorne počúvať … Pre novinára je vždy radosť a česť hovoriť s osobnosťou takéhoto formátu a potešenie, keď vie, že je to možno aj napriek tomu, alebo aj práve preto, čo dosiahla, bytostne slušná a skromná osobnosť. Michal Meško, symbol a zosobnenie Martinusu takáto osobnosť bez debaty je a má nám všetkým čo povedať. 

J: Michal, v prvom rade obrovská vďaka za tvoj čas a ochotu porozprávať sa. Nebudeme márniť vzácny čas otázkami, na ktoré si už stokrát odpovedal, skúsime aplikovať “systém Lasica”: ja ťa skúsim prekvapiť otázkami, ktoré ti snáď ešte nikto nepoložil a určite budeme obaja a možno aj čitatelia prekvapení odpoveďami…Môžeme ísť na to?

M: Výborne, poďme na to.

O koronakríze, rituáloch a chalanovi zo Strání v expertných paneloch 

J: Možno mierne osobná, ale dôležitá otázka: Už si zaočkovaný, či si ešte len v poradí? Nepredpokladám, že šéf najväčšieho internetového kníhkupectva spadá do skupiny “kritická infraštruktúra” alebo inej VIP privilegovanej skupinky, ktorá dostala prednosť napríklad pred chronicky chorými…

M: Vieš čo, ja sa nerád predbieham a som relatívne mladý, aby som už mal očkovanie za sebou / pozn. autora: rozhovor sa udial 27.4. /. Takže trpezlivo čakám a máš pravdu, ja na nejaké tie zoznamy určite nepatrím, ale zaočkovať sa dám hneď, ako to pôjde…

J: Ďalšia otázka je dnes priam príznačná a do istej miery v tejto dobe aj kľúčová: podarilo sa ti nejako zachrániť Martinus? Do akej miery dôsledky koronakrízy nabúrali tvoj biznis? – lebo ty zosobňuješ celý Martinus. Nielen ako najväčšie internetové kníhkupectvo, ale aj sieť 13 kamenných predajní a kaviarní…Takže nepredpokladám, že tvoji ľudia v kamenných predajniach robili z domu, to proste nejde…

M: Veľmi správne, našťastie sme nemuseli zachraňovať, našťastie nemusíme použiť na to takéto náročné slovo. Skôr sme ale sa museli prispôsobovať tak, ako nikdy predtým. Myslím si, že nejaká chuť na zmeny a objavovanie nových vecí a spôsobov robiť, že to nejako vo svojej DNA máme už odvtedy, ako sme vôbec založili kníhkupectvo a potom urobili internetový obchod a znovu kamenné kníhkupectvá a všetko. Ale nikdy nebol ten tlak taký intenzívny a tak nevyhnutný na zmeny…A áno, správne si povedal, že sú ľudia, ktorí nemohli robiť z domu, časť toho obdobia proste v úvodzovkách nemohli robiť svoju robotu a mohli ten čas presedieť doma. Veľkej časti týchto ľudí sme našli nejaký spôsob práce, ktorým napríklad aj kníhkupci dokázali aj z domu prinášať svoju hodnotu a skúsenosti prenášať. Napríklad dosť veľa vylepšovali katalóg, náš vlastný internetový alebo scanovali sme ukážky z kníh a podobne. Ale časť ľudí naozaj aj nemala čo robiť, najmä ľudia z kaviarní. Ale opäť keď sme otvorili aspoň výdajné okienka, tak kaviarne síce nemohli fungovať – tie naše, ale kamenné kníhkupectvá v nejakej malej obmedzenej miere áno. Ľudia z kaviarni sa vlastne zaučili na kníhkupeckú prácu a tým pádom mali možnosť aj týmto spôsobom zapojiť sa a pomôcť. Pre Martinus to bol – až sa mi to ťažko hovorí v kontexte toho všetkého – ale vlastne bol to dobrý rok, keď sa teraz pozrieme na to nejako biznisovo. Ale určite to bol veľmi náročný rok aj ľudsky, aj psychicky aj všetkými tými ostatnými rozmermi…Neviem, či sú ľudia na Slovensku a niekde vo svete, pre ktorých by to nebol v tomto ohľade veľmi náročný rok.

J: Postihlo to každého samozrejme, s tým sa dá iba súhlasiť. Natíska sa podotázka k tomu všetkému, čo si povedal: Čo najdôležitejšie teba osobne naučila koronakríza?

M: Nie som asi dobrý v odpovediach, že povedz jednu vec, takže nejaké najdôležitejšie: utvrdila mňa a nás v tom, že je dobré stavať na viacerých pilieroch, to je jedna z vecí, ktoré nám veľmi pomohli. Niežeby my sme ten biznis stavali tak, ako sme ho stavali kvôli tomu, že by sme predpokladali, že raz príde kríza a typu pandémie…Ale že sme mali aj silný eshop, aj silné kamenné kníhkupectvá, tak vlastne keď aj jeden z tých kanálov vypadol, tak ten druhý ho dokázal viac-menej postupne plnohodnotne zastúpiť. No a druhá vec je, že tá neustála agilita alebo schopnosť hľadať nové spôsoby, schopnosť zmeny pre mňa osobne ako človeka alebo manažéra, lídra – akékoľvek to slovo tam dáme, tak aj z hľadiska nástrojov a zručnosti, ktoré mám a môžem používať…Takto pred rokom, keď pandémia nastúpila a začali sa zatvárať obchody, tak zrazu bolo treba robiť nieže 30 rozhodnutí za 30 dní, ale často 30 rozhodnutí za jeden deň. Tým pádom aj rýchlosť rozhodovania s absolútnym nedostatkom informácií bola proste kľúčová, že vieš, že nemáš šancu získať ďalšie info, že nevieš, ako to bude ďalej pokračovať, ale musíš sa rozhodnúť dnes. A toto je opäť niečo, čomu som ja osobne napríklad bol predtým málo vystavovaný, aj náš celý akoby ten manažérsky tím a jednotliví ľudia priamo v kníhkupectvách. Zrazu sme sa museli naučiť v niečom rozhodovať rýchlejšie aj s menším počtom informácií.

J: Aj keď si vravel, že nie si na jednoslovné odpovede, toto sa ťa musím opýtať: Ktorá je tá kniha kníh podľa teba ako kníhkupca a milovníka kníh, ktorú by si – keby si mohol – rozdával všetkým, aby si ju mohli prečítať?

M: Nepoviem ti takú…

J: Nedá sa…

M: Nie, principiálne ti nepoviem takú rovnako, ako ti nepoviem jeden podnikateľský vzor.

J: Rozumiem, aj preto sa na to pýtam, lebo viem, že to asi nejde…

M: No takto, možno sa to dá, pre niekoho možno jedna taká kniha je a je to úplne ok. Ja som takú zatiaľ buď neobjavil, alebo skôr je to presne ako aj s tými podnikateľskými príbehmi. Že ja veľmi rád skladám skladačky, že snažím sa hľadať rôzne dieliky v rôznych knihách, v rôznych príbehoch, inšpiráciách a tie potom skladať do nejakého obrazu, ktorý mi dáva zmysel, alebo mi príde zaujímavý. Často tým pádom si vyberám rôzne veci z rôznych kníh.

J: Možno pre ľudí, ktorí ťa, Michal, osobne nepoznajú: aký je tvoj najmilší koníček? Čo najradšej robíš, keď nerobíš?

M: Aktuálne bicyklovanie, dlhé roky to bol aj beh. Veľmi rád by som znovu plával, len na to si ešte treba chvíľku počkať. Čítanie aj kníh, ale aj časopisov, hranie sa s legom s deckami. Nemám niečo, čo by bolo úplne, že zásadne sa vymykajúce. Teraz sme sa s manželkou zaľúbili do kávy a sa rozkávičkovali, robíme si doma espresso, pekne vyčistíme mašinku, čiže nie “daj kapsulku a stlač”, ale normálne na gramy si vážime kávu a vyberáme si, akú si dávame. A skôr je z toho taký ten rituál, že to okolo toho ma teší minimálne rovnako ako to, že za tú minútku si potom vypiješ tú kávu.

J: Áno, podobne ako fajčenie fajky, má to svoj príbeh a rituál… Dominantná vlastnosť Michal, tá tvoja osobná, ktorú by si najradšej zatajil v životopise, keby si ho musel niekde poslať?

M: Asi by som nechcel zatajovať nič, ale pripraviť na to ľudí áno. Netrpezlivosť, perfekcionizmus, no asi tieto dve a v obidvoch sa snažím byť taký, že abstinujúci perfekcionista, abstinujúci netrpezlivník… Pretože tie veci sú navzájom aj prepojené a zároveň viem, kedy to je moja silná stránka ale zároveň viem, kedy oberám seba a najmä ľudí okolo mňa o možnosť urobiť ešte niečo lepšie. Pretože tá netrpezlivosť sa u mňa napríklad niekedy prejaví tým, že mnohé veci viem chápať relatívne rýchlo a tým pádom keď človek niečo vysvetľuje, tak ja: “ok, ok, ďalej, chápem a nemusíš mi to vysvetľovať ďalej…” Ale sú určite situácie a bolestivo som si to už párkrát zažil a uvedomil, že v skutočnosti som nechápal, že ja som si niečo len akože poskladal, ale bolo tam ešte niečo viac, obral som sa o to a aj toho človeka… o to, aby mi to pomohol pochopiť lepšie a obohatil tým aj mňa a prípadne aj nejaké rozhodnutie vo firme.

J: Michal, všetci, ktorí ťa poznajú, vedia o tom, že si ešte stále – čo je veľmi dobré – v podstate normálny chalan zo Strání v Martine. Ale tu sa mi bijú dokopy dve veci a ma zaujíma, či sa s tým dá nejako normálne žiť. Pretože zas tí, čo ťa nepoznajú osobne a “poznajú” len z médií, tak ty si proste ten mienkotvorný leader, ty si oslovovaný do tých panelov, že vyjadrite sa odborníci, vyjadrite sa ľudia, ktorí niečo vedia. Ako sa ti žije v takejto miernej schizofrénii? 

M: Úprimne, veľkú časť tých pozvaní s vďakou odmietam, pretože nie vždy mám pocit, že sa viem vyjadriť a nerobí mi dobre byť v nejakom paneli, kde vlastne neviem, že prečo som… respektíve že tam som možno kvôli niečomu inému, ako kvôli čomu podľa mňa by tam tí ľudia mali byť. Čiže nejdem si robiť teraz predstavu, že sa dokážem vyjadriť k akejkoľvek otázke ekonomického časopisu, lebo jeden týždeň je to zdravotníctvo, potom je to politika, potom zahraničná politika atakďalej. Proste neviem a snažím sa relatívne si dávať pozor, k čomu sa vyjadrujem, aby to malo nejakú hlavu aj pätu, aby to malo nejaký zmysel. A zároveň úprimne si celkom akože užívam, že stále to nie je o tom, že by ma ľudia zastavovali na ulici alebo nejakým spôsobom riešili. Stále mám pocit, že áno sem-tam sa v takých anketách objavím, sú momenty kedy som vďačný za to, že som oslovený a môžem povedať svoj názor, lebo ho mám pomere silný a som vďačný za tú príležitosť, ale zároveň nemám pocit, že by som mal rozprávať všade.

O Mudronke, Gymlete, Santusovcoch a životných cestách, križovatkách a daroch 

J: Proste stále ten chalan zo Strání, s rozhľadenosťou a aj skromnosťou…Michal, ty si odmalička chcel byť novinárom, neskôr programátorom. Prvý školský časopis si zakladal už na základnej škole v Martine, na Mudronke, ako mi Bruno Horecký spomínal, keď ťa učil výtvarku. A potom na Gymlete, 8-ročnom gymnáziu sme vám krstili ďalší časopis…Ja si ale myslím, že u teba sa to zlomilo na tej základke, lebo si kdesi prezradil, že už na Mudronke si začal aj podnikať…Takže ako sa to stalo, že z novinára alebo dajme tomu programátora – síce si naprogramoval ešte pre Santusovcov zamladi eshop pôvodného Martinusu – ale kde sa to zlomilo, že zrazu si sa presmeroval niekde, kde si teraz?

M: Neviem povedať ten presný moment, skôr to bola taká cesta, ktorou kráčaš a ti spätne dáva perfektný zmysel. Problém je, že keď sa máš pozerať do budúcnosti, tak často nevieš nakresliť viac ako pár krokov, nieto ešte celý ten oblúk. Som takmer presvedčený, že keby som nebol vstúpil vtedy do dverí u Santusovcov, nenabral tú odvahu, kde ma mama pošťuchla: “tak choď, skús, opýtaj sa…” A nielen keby som nevstúpil, ja som tam vstupoval s niečím úplne iným, že: “počujte, máme tu takú študentskú stránku s kamošom referaty.sk, či nevieme nejako spolupracovať…” A nejakým spôsobom sa ten rozhovor zvrtol na to, že mi ponúkli prácu ako brigádnikovi. A to sú niekedy akože tie drobné veci, ktorých – myslím si – že v živote aj mňa, aj mnohých ľudí stretli v skutočnosti stovky až tisícky takýchto situácií. Keď v danom momente absolútne nevieš odhadnúť, ani precítiť tú váhu, ktorú tá situácia vlastne priniesla a tú zmenu do tvojho života a ukáže sa to až s dlhým, dlhým odstupom času. A je to tak aj s tou mojou podnikateľskou cestou a kariérou, že okrem tých vecí, čo si vymenoval, pokiaľ viem, ešte som chcel byť lekár, aj grafik ja neviem čo všetko, vždy podľa toho, čo som aktuálne robil, alebo ku komu som vzhliadal. Ja som mal tiež veľké šťastie podľa mňa, že rodičia asi videli, že som skôr taký, že neviem sadnúť na zadok a vyštudovať tú medicínu, bral som to tak akože do šírky. Tak ma potom posunuli, že: “choď na management, lebo to ti dá vlastne niečo relatívne všeobecné a s tým môžeš ísť aj do časopisu, aj do nemocnice, aj grafického štúdia…” Proste dali mi takú univerzálnu odpoveď na tie moje preskakujúce túžby. A ukázalo sa to ako naozaj veľmi vizionárske z ich strany, proste mi to veľmi sadlo, lebo naozaj dalo mi to nejakú sadu zručností a pohľadov, ktoré dnes môžem uplatňovať aj pri knihách. Keď som bol malý, tak knihy som ľúbil, ale nikdy som nemal predstavu, že raz budem kníhkupec, alebo že budem vôbec v tomto podnikať. Aj keď som začínal so Santusovcami, tak ja som to robil hlavne preto, aby som mohol sedieť za počítačom a klikať tam a programovať a robiť web. Mal som to šťastie, že si ma tam udržali dostatočne dlho na to, aby som sa zaľúbil aj do toho celého okolo, dali mi vhľad do toho, pustili ma do zákulisia. Dnes považujem za neuveriteľne obrovský dar, že môj život vie byť tak silno previazaný s knihami, s internetom a technológiami a ešte aj reálnymi ľuďmi a zákazníkmi. Že robíme B2C, že robíš to pre konkrétnych ľudí, že nie je to len pre nejakú ako keby firmu alebo niečo na pozadí, ale že vieš tam cítiť ten konkrétny dopad. Keď niekomu tú knihu podáš, alebo zabalíš a neraz vieš si predstaviť alebo aspoň domyslieť ten príbeh, prečo práve ten človek si kúpil túto knihu a veľmi často sa aj mýliš, ale že proste každá tá predaná kniha je nejaký príbeh. A okrem príbehu v nej samotnej obsahuje aj príbeh okolo nej, ten príbeh medzi čitateľom a knihou samotnou. To je pre mňa kúzelné.

J: A isto aj krásne…Michal, tu mi napadla jedna vec, ktorú musím ešte našim nemartinským čitateľom trošku dopovedať: to, čo Mirko a Jožko Santusovci založili v Martine, kamenné kníhkupectvo Martinus, tak bolo vlastne také malé centrum kultúry v Centre národnej kultúry, tak by som to nazval…Ono sa patrilo vždy, keď človek išiel cez mesto, zájsť aspoň sa porozprávať o knihách a o živote, ak si už nie rovno niečo kúpiť…ten genius loci tam bol. Podľa mňa je úplne zázrak, že Mirko a Jožko nepredávali bicykle napríklad, že – vieš – sa vrhli do tých kníh…

M: Podľa mňa neboli ďaleko od toho, Miro bol veľký cyklista…tak rád by som si s ním na bicykel vyšiel…To sú tie veci, tie momenty, ktoré…teraz to bude o mesiac už 13 rokov, čo nás opustil a strašne mi chýba často. Som strašne rád, že s tým Jožom vieme aspoň prehodiť proste sem tam pár slov, stále ma vie v správnych momentoch akože správne usmerniť, zároveň som neuveriteľne vďačný za ten vzťah, ktorý sme si za tie roky vybudovali, za tú dôveru, ktorú máme. To isté aj baby, Mia s Ivou, ktoré to vlastne po otcovi nejako prebrali, ale veľmi mne a myslím si, že aj nám Miro veľmi chýba.

O cieľavedomosti a bonusovej pridanej hodnote časovej schránky

J: Určite, Mirko Santus nám chýba mnohým, ale žiaľ…človek sa vyvíja má nejaké sny, ciele a potom príde do života a sú tam tie križovatky, ale aj náhody, ktoré ho usmernia alebo neusmernia…Proste vyjde to alebo to nevyjde, pustí sa tým smerom alebo nepustí..Okrem toho, že pôvodný Martinus tam naozaj bol, ty si prišiel, našiel si tú odvahu, dokopal si sa a ťa bratia Santusovci a ich Martinus presmerovali do pozitívna a tam, kde si teraz…Môžem to vyhodnotiť aj tak, že si bol vždy od malička cieľavedomý? Ja mám taký pocit, že áno…či nie? 

M: Dobre, definuj mi cieľavedomý.

J: No, že keď už si sa pre niečo rozhodol, tak si vedel, že toto robím, ide mi to dobre tak skúsim v tom byť ešte lepší…Nemyslel som to tak, že o 5 rokov auto, o 10 rokov dovolenka – vieš, ako to legendárne plánovanie v Básnikoch…

M: Ok, ja cieľavedomosť skôr chápem tak, že toto si predstavujem o 5 rokov alebo o 10 a preto som tak rýchlo zareagoval…lebo to, že mi niečo ide a baví ma to a tým pádom chcem tomu venovať viac času, tak úprimne by som nenazval cieľavedomosť. Však keď ma niečo baví, tak je jasné, že to chcem robiť viac, ale to si myslím, že je prirodzené každému človeku, ktorý má to šťastie, že objaví vec, ktorá ho baví a ešte ak má ten dar, že sa môže tým nebodaj aj živiť, tak je to samozrejme úžasné. Takže v tomto áno, mňa vždy bavilo tvoriť, rozvíjať veci a tým pádom keď som dostal nejaký nástroj, v ktorom som mal možnosť sa aj zlepšovať, ale zároveň vidieť, že to má nejaký zmysel, že to má aj nejaký dopad. Pre mňa v tých úvodných fázach často ten zmysel je už len to, že sa s tým učím robiť, že mi to prináša vnútorné naplnenie, naučiť sa ovládať nejaký nástroj…ale potom príde moment, kedy začneš mať podľa mňa prirodzený pocit, že: “dobre, ale čo teraz ďalej?” Ja na toto dávam svoj obľúbený príklad s počítačovými hrami, na úvod ťa baví zistiť, ako sa to ovláda, ako tam nejaké skóre nahrať. Potom relatívne rýchlo u mňa začali chodiť fázy, že: “ok a čo teraz?” Vieš, že čo vlastne po tom zostane a to bol jeden z dôvodov, prečo my ako 10 ročné decká sme na Mudronke tam sedeli unudení a robili sme s pc, ale poďme že niečo robiť, niečo tvoriť, máme tu tie hry tam si staviame mestečká, ale potom príde vírus a premaže ti pc a mestečko je proste v pytli. Ale tak poďme niečo robiť a ten časopis zrazu bolo niečo, čo dnes po tých 25-ich rokoch si viem nájsť niekde doma v pivnici, otvoriť a preniesť sa jednak späť do toho. Takže to už je tá bonusová pridaná hodnota časovej schránky, ale zároveň že to malo nejaký zmysel aj vtedy. Že si niečo hmatateľné vytvoril a učil si sa, ako to možno robiť aj tak, aby to bolo zaujímavé a zmysluplné aj pre iných ľudí…a to sa nám zďaleka nepodarilo hneď prvými číslami. A to bol celý ten proces a som veľmi hrdý na to, čo sa nám aj s tým časopisom potom najmä na Gymlete podarilo a že zrazu už to nebolo len také nejaké…stále to bolo hobby a koníček, ale už nie, že robia to decká pre seba, ale zrazu to čítali ľudia, zrazu to bolo niečo, čo dávali iným za príklad. 

J: No to ste už boli za hviezdy… 

M: V podstate áno…ale rovnako viem, že to, že my sme sa dokázali dostať tam, kde sme boli, tak to bolo vďaka tomu, že ja som zasa videl iné časopisy, ku ktorým som takto vzhliadal, že bože keď jedného dňa budeme aspoň z polovice tak dobrí…A toto keď dokážeš vytvoriť, niečo čo teší teba, niečo čo prináša hodnotu čitateľom, zákazníkom – akokoľvek to nazveme – ľuďom okolo a nebodaj ešte dokážeš inšpirovať ďalších, ktorí vďaka tomu si povedia, že ja by som chcel toto takto robiť, tak to je pre mňa naplnením.

O Martinuse a cenách a zodpovednosti ako dvojičke slobody 

J: No Michal, je naozaj aj vidieť, že to, čo robíš, ťa stále napĺňa a teší. A je mnoho dôkazov toho, že nielen ty – aj keď si zosobnením Martinusu – ale celý tvoj tím to robíte dobre. Ste rešpektovaná entita nielen kníhkupeckého segmentu knižného trhu, ale aj knižného trhu samotného. A majú vás radi ľudia, čitatelia, priaznivci, milovníci kníh – opakovaná dlhoročná cena Mastercard Obchodník roka, kde hlasujú zákazníci, hovorí za všetko. Je úplne geniálne, že existuje takáto spätná väzba a že ju pravidelne pozitívne dostávate. Ale napadla mi v tejto súvislosti – Martinus a ceny – iná otázka: Michal, na Slovensku je to už tak, že keď nikto neocení podnikateľov, tak rovno si vymyslia sami cenu, ktorú si rozdávajú? Narážam na tú poslednú cenu, čo si dostal…

M: Konkrétne ak myslíš toho Podnikateľa roka, tak úprimne myslím si, že je to jedna z najprísnejších cien alebo ako to nazvať – súťaží…

J: Ja to nechcem dehonestovať…

M: Nie, nie počkaj…To si nezaložili v skutočnosti podnikatelia, vieš, sú ako keby dve skupiny tých cien. Existuje málo nejakých verejných v zmysle, že štátnych alebo ako to nazvať, vlastne takých je pomerne máličko, potom sú ceny ktoré robia nejaké neziskovky, Pontis, Via Bona a podobne, ktoré ale tiež sú financované aj z grantov a aj z darov firiem. Potom sú ceny, ktoré robia komerčné firmy a vlastne ich sponzorujú, ale nemajú to cez nejakú neziskovku ale, že priamo oni a používajú to čiastočne ako svoj marketing. Preto je to často v názve tej ceny, Mastercard Obchodník roka, EY Podnikateľ roka, KPMG najlepšia zákaznícka skúsenosť, všetky tieto ceny majú tam v skutočnosti názov firmy, pretože ona sa snaží – napríklad EY – podporovať podnikateľov. Ale ten princíp za tým je, že to je všetko, čo do toho tá firma dáva, proste tie peniaze, tú pozornosť, vleje do toho veľký objem peňazí a vždy si vytipuje akoby cieľovku, ktorú chce osloviť. Čiže presne preto Mastercard Obchodník roka, no lebo na konci dňa chce akože spájať u ľudí a u tej verejnosti, že Mastercard sa používa v obchodoch. Nevnímam to tak, že podnikatelia by si založili tieto ceny…Podobne Trend top manager, Top firma a podobne, Trend je o podnikaní a ekonomike no tak oceňuje firmy. A vlastne aj keď si zoberieš tieto všetky najviac „high profile“ akoby tie najvyššie ceny, tak všetky sú nejakým spôsobom zastrešené nejakou takou súkromnou organizáciou. Potom je ešte tretia kategória cien, ktorých sa nezúčastňujeme, lebo to sú také, že: “Dáme ti cenu, ale musíš si za ňu zaplatiť, naša odborná komisia vás vybrala medzi ocenené firmy, gratulujeme ale mimochodom ak to logo chcete použiť, tak licenčný poplatok za použitie toho loga je 5000 eur”…

J: No to je divný podnikateľský model…Vráťme sa teda k ozajstným, prestížnym cenám: Martinus dostáva pravidelne ceny, kde vás hodnotia zákazníci, ty si dostal teraz fakt top podnikateľskú cenu a nebola jediná…to je okrem prestíže aj o zodpovednosti, však?

M: No je aj voči samému sebe, aj ostatným a tešia nás aj takéto ocenenia, pretože myslím si, že každému dobre padne, keď sa ti dostane takej cti. Zároveň často ten pocit, že si vlastne medzi tými najväčšími firmami alebo proste ľuďmi, ktorí sú sami pre teba inšpiráciou…Tak ten pocit vie byť silný a zároveň akokoľvek ako klišé to môže vyznieť samozrejme, že toto sú už len také bonusy, tie pozlátka, že v skutočnosti nikto z tých podnikateľov alebo firiem to nerobí kvôli tým oceneniam – ale dobré padnú… A áno, je to zároveň aj záväzok, pretože potom zrazu sa objavíš tam a tam a ľudia od teba zrazu očakávajú možno viac a právom, lebo tebe sa ušla tá česť tých reflektorov. A tým pádom považujem za úplne legitímne, že s tým ide aj nejaká nie že ťarcha ale to, že…vieš, ako ľudia majú radi slobodu, ale už nie vždy si s tým chcú zobrať aj tú zodpovednosť, ktorá je absolútna dvojička k nej. A toto je podľa mňa prirodzené, že by sme mali mať – podobne ako na politikov, aj na známe osobnosti náročnejší meter za predpokladu, že nejakým spôsobom ťažia z tej pozornosti, ktorá sa im dostáva.

J: Mne sa strašne páči Michal, že si stále ten chalan zo Strání v Martine a nejako to s tebou všetko nezalomcovalo…Každý, kto urobil za roky novinárskej práce nejaké tie rozhovory vie, že prakticky sú dva typy respondentov: môže to byť akákoľvek mega hviezda, ale je to stále slušný a skromný človek, lebo proste je tak vychovaný a nastavený. No a druhá skupina sú tie “úvodzovkové celebrity”, ktoré to majú úplne naopak…Je fakt ťažké robiť rozhovor s takým človek, ktorý prakticky nemá čo povedať, ale robiť rozhovor s človekom, ktorý je ozajstným Človekom to je úplne zásadný rozdiel…je to síce osobné ale takto to cítim…

M: Ďakujem

O tom, že slovenský knižný trh vôbec nie je malý a spisovatelia nie sú ohrozený druh 

J: Skúsme ešte k tomu slovenskému knižnému trhu sa vrátiť, darmo asi budeme ľudí trápiť tým, ako je špecifický, lebo je malý a neviem aký ešte ten náš slovenský knižný trh…Teraz som aktuálne kdesi zachytil informáciu, že v reťazci autor – vydavateľ – kníhtlačiar – distribútor – kníhkupec, keď je autor dajme tomu začínajúci a má šťastie, že vydavateľstvo mu chce vydať knihu, tak z tej celkovej predajnej ceny knihy má asi tak 10-15 %…Hovorím to aj preto, aby všetci tí, čo píšu nemali veľké oči, a možno aj preto, že neviem, či spisovatelia a autori nie sú tak trochu ohrozený druh v celej tej džungli knižného trhu…

M: Áno, je ťažko na Slovensku teraz naozaj ..K autorom…sú to možno malé desiatky ľudí, ktorí sa na Slovensku vedia živiť čisto písaním, ak vôbec. Súhlasím s väčšinou toho, čo si povedal, nesúhlasím však s jednou vecou: že je ten trh malý napríklad aj čo sa týka počtu vydaných kníh. V skutočnosti to je často jeden z tých problémov, nie problémov ale dôvodov, prečo sa tým akoby veľa ľudí nevie živiť. Na Slovensku za bežných okolností vychádza okolo 10 000 nových kníh ročne – slovenských. Pripočítaj si k tomu, že u nás je stále vo veľkom zastúpený predaj kníh aj v češtine, na českom trhu vychádza 15 – 20 000 nových kníh ročne. Takže zober si, že relevantná ponuka – dobre, v tom sú aj nejaké úplne špecializované žánre – ale zaručene sa bavíme o tom, že na slovenský knižný trh fyzicky pritečie +- aspoň 15 000 nových kníh, nových knižných titulov deleno 50 týždňov a teraz, či mám dobrú rýchlu matematiku: to je 300 nových kníh za týždeň.

J: To je moc, však?

M: To je moc a nadprodukciu všeobecne majú v mnohých krajinách, to nie je špecifický len tu problém, ale je to aj pre nás problém. Do toho plynie klasika: to, že autor napíše knihu a teraz že ona sa nepredáva, lebo nikto si ju nevšimne a nikto si ju nevšimne preto, že kníhkupci ju nevystavujú. Ale teraz zober si, že príde 300 kníh do kníhkupectva každý týždeň a na tom stole – vieš, čo máme ten novinkový stôl vpredu, alebo hocijaké kníhkupectvo – tam sa zmestí asi 40 kníh. Takže kebyže každý jeden kalendárny deň týždňa ten stôl kompletne obmeníme, tak to by muselo byť to tempo, v akom sa tie knihy krútia, aby sa každej dostalo to, že bola na novinkovom stole. Pretože je ich proste priveľa. No a súvisí to samozrejme zároveň s tým, že knihy sú tak, ako mnohé iné umenia, že to nie je len tovar, ktorý si matematicky vypočítaš: ponuka, dopyt neviem čo…Ale že je to aj umenie a často také, že neodhadnuteľné a zároveň je to veľmi ľudské a súčasťou tej ľudskosti je to, že priveľa autorov si myslí, že píše dobré knihy. Je to úplne pochopiteľné, ja nepoznám autora, ktorý by napísal knihu a povedal o nej, že vieš čo, táto je zlá, respektíve keď už sa dostane k tomu, že ide za vydavateľom a chcel by ju vydať. A zober si, že tých 15 000 kníh, ktoré ročne do kníhkupectiev prídu, je v skutočnosti len výsek toho čo je napísané a vyprodukované. A teraz keď to začneš viac do hĺbky rozmotávať a uvedomíš si všetky tieto veci, tak tie vydavateľstvá idú často do rizika už len tým, že autora vydajú. Tým pádom nemajú možnosť mu dať 30, 50% z predajnej ceny, lebo je veľká šanca, že vôbec si to ani nezarobí na tie úvodné náklady. Čiže áno, nemyslím si, že autori sú ohrozený druh, pretože potreba človeka tvoriť tu vždy bola a bude. Ale byť autorom na plný úväzok je podľa mňa istým spôsobom niečo podobné ako byť športovcom na plný úväzok, alebo hudobníkom. Zober si koľko ľudí rado doma hrá na klavír, sami pre seba, potom sú aj takí, ktorí hrajú v nejakej amatérskej kapele, ale nevedia sa tým živiť. Podobne športovci, veľa ľudí behá, bicykluje, sú aj takí, ktorí sú v amatérskom leveli naozaj na vysokej úrovni, ale proste tá krajina dokáže – a nielen Slovensko, to pravdepodobne platí v podobnej miere všade – že len to malé percento tých ľudí, ktorí sa venujú danej oblasti, ju dokáže robiť na takej úrovni , aby sa tým dokázali živiť. V tomto podľa mňa knihy nie sú špecifické, ak rozšírime ten pohľad na akúkoľvek formu sebavyjadrenia, či je to šport, či je to tanec, umenie, hudba, literatúra: počet ľudí, ktorí sa tým vedia živiť, je relatívne malý.

J: Ti mi napadla jedna vec – pamätáš si, presadzovali to niektorí, že hrať určité percento slovenskej hudby v slovenských rádiách treba, asi aby sa mali šancu nejako uživiť tí naši muzikanti…Podobný, ale reverzný model na literatúru asi neexistuje, lebo sa to nedá: dať limit, že nebude toľko spisovateľov vydávaných…to by nám asi neprešlo…

M: Nie, lebo to máš zas opačne. Sú ľudia, ktorí proste považujú tú myšlienku, ktorú dali dokopy za natoľko dôležitú, že tak veľmi chcú, aby ju svet počul a vedel, že nielenže neočakávajú za tú knihu nič, ale ešte zoženú na ňu peniaze. Lebo vnímajú, že ja toto chcem svetu odovzdať a rešpektujem, že možno nikto za to nič nedá, alebo že sa mi to možno nikdy nevráti, ale ja to považujem za svoj príspevok svetu. Za mňa je to úplne v poriadku a krásne, že tu existuje tá možnosť. Že limity a podobne, kde, načo preboha? Naopak, keď niekto to vníma ako potrebu sebavyjadrenia, tak je krásne, koľko tých spôsobov je. V skutočnosti dnes sa vydávanie kníh výrazne zdemokratizovalo oproti minulosti, lebo tu máš rôzne self publishing platformy, máš tu všetky startlaby, kde môžeš pozbierať tie peniaze, máš tu e-knihy…Nič z toho ešte možno 10 rokov dozadu v takejto forme rozvinutej neexistovalo a naozaj, keď ti to vydavateľ veľký nezobral a ani nejaký malý vydavateľ nezobral, tak si prakticky nemal šancu vydať si knihu. Dnes aj keď ťa 10 vydavateľstiev odmietne, ani len dokonca to do žiadneho nemusíš dať a vieš vydať knihu a dokonca sú aj príbehy, kde to vie byť aj veľmi úspešné.

J: Takže priatelia píšte, pretože je to zrejme zásadne inak, ako sme si mysleli poniektorí…

M: Píšte, ale tá hviezdička tam musí byť: proste nemať z toho veľké oči alebo pocit nejakej nespravodlivosti, keď ma svet hneď neocení.

J: Zas vieš Michal, to je tá autorská ješitnosť, to súvisí s umeleckou dušou nejako…

M: To je v poriadku, ale treba si byť toho vedomý…Jedno je, že je to tak a vždy to tak bude a je to správne a prirodzené, ale akože netvárme sa, že to tam nie je.

O úrovni písania v online priestore, slovnej zmrzline, prečo musíme deťom čítať a o slnku 

J: Rozumiem…Michal, tento rozhovor robíme pre nás, pre CoolWriters.sk, my sme vlastne tí, čo píšu na weby, veď vieš…Neviem, či máš šancu nejakým spôsobom nie že sledovať, ale len tak z vrchu sa občas letmo pozrieť na úroveň textov v slovenskom online priestore alebo v tom webovom priestore, mal si šancu nejak do toho nahliadnuť? Aký máš na to názor?

M: Podľa mňa tak, ako v akejkoľvek oblasti, ten rozptyl je nenormálne veľký, extrémy na oboch koncoch. Tak ako sú proste a vždy budú bez ohľadu na to, ako sú ľudia v tomto profíci, alebo budú tu špecialisti. Ale – a to je dobre – čím slobodnejšie prostredie tvorby bude a ten web doniesol neuveriteľne veľkú slobodu tvorby, tak tým viac tam budú ľudia, ktorí buď proste nemajú tie bunky na to, aby vedeli písať, alebo nemajú zdroje na to, aby to niekto napísal za nich. A niekedy naozaj ten obsah to dokáže prebiť, teraz obsah myslím nejaký produktový, ale áno tie texty sú také, že len poslať na zomri na memečko… Rovnako si myslím, že aj na opačnom extréme máme veci, ktoré ja normálne nazývam slovná zmrzlina. Úplne dokonalá až tak umelecká zmrzlina, bonbón, ktorý si dáš na jazyk a len sa ti rozplýva, keď to čítaš…je to niečo podobné ako preklady kníh, sú také, ktoré sú priemerné, že ok neurazia, nejako ťa nepozdvihnú a potom sú také akože kde…v tých najhorších prípadoch až nedočítaš knihu, ako je to zle preložené, našťastie tých býva pomerne málo. A potom bývajú také, že normálne sa začítaš a teraz že: nie počkaj, ja si sadnem do kresla a ja tie slová a vety budem obracať na jazyku kľudne aj dvakrát, lebo ten talent, čo niekto do toho dokázal vložiť a tú drinu, ktorú nevyhnutne za tým musel mať, tak mi normálne že idú zimomriavky. A to sa týka tým pádom aj webu, aj copywritingu, či obsahu emailov, headlinov, reklamných kampaní, vnímam v plnej tej svojej akože palete farieb až škále, aj to slovné vyjadrovanie na Slovensku a jeho úroveň.

J: Michal skús sa teraz prevteliť, keby si mal ako novinár možnosť sa niečo opýtať Michala Meška, tak čo by si sa opýtal?

M: Uf, vieš čo, akože teraz si normálne hnusne urobím PR pre knihy: “Michal, čo by mali rodičia robiť, aby dali svojim deťom veľa do budúcnosti?” A ja odpoviem: “Čítať im aspoň 20 minút denne.”

J: Fantastické…aplikuješ doma predpokladám.

M: Aplikujem doma, lebo keď začneš dieťaťu čítať hneď v prvom roku jeho života 20 minút denne, nemusí to byť naraz, proste len nájdi si dokopy, nakumuluj ten čas, tak do štvrtého roku života to dieťa počuje o 30 miliónov slov viac. Čo je neuveriteľný náskok v skutočnosti v tom, akú má slovnú zásobu, pretože knihy často obsahujú slová, ktoré sú nevyhnutné pre pochopenie textov, novinových článkov a zmlúv a všetkého možného, ale v bežnej reči ich vôbec nepoužívame. Keď si uvedomíš, že…schválne zober si nejakú knihu, čítaj ju, že koľko z tých slov bežný človek používa…že či ich niekedy vôbec vysloví. A teraz si predstav, že dieťa má ten kontakt, len buď cez TV alebo proste cez bežne hovorené slovo, tak dokáže síce rozumieť mnohým veciam, ale o celý zásobník slov a ich hĺbky, rozmerov atakďalej je ukrátené, pretože sa nemá kde s nimi stretnúť. Ak tento dar im dáš a im čítaš zmysluplné, kvalitné knihy a ten náskok, ktorý sa tam stane, vďaka čomu oni potom rýchlejšie chápu, v škole rýchlejšie začnú písať, čítať. Lebo o čom je čítanie? Čítanie je robenie skratiek a čím viackrát si nejaké slovo videl alebo aspoň počul, tým rýchlejšie vieš čítať a domyslieť si ho. To vidíš, keď deti začínajú čítať, tak po prvých dvoch písmenkách povedia prvé slovo, ktoré im napadne. A čím menej slov dieťa počulo, tak tým je väčšia šanca, že prečíta nesprávne slovo a nepochopí kontext, lebo do slova “ok” sa mu naplní len “okuliare”, lebo to je jediné slovo, ktoré videlo, počulo, ale možno tam je “okulár” a ono netuší, že také slovo existuje, sú tam podobné písmenká, tak vždy to budú “okuliare”. Toto som takú pre knihy polievočku chcel prihriať…

J: Michal, ale veď krásne si prihrial, výborne, nepripálil…toto je posledná otázka, ktorú ma naučila Míša Weikertová, lebo som sa ju v rozhovore s ňou neopýtal: čo ti urobilo radosť v poslednom čase?

M: Slnko, normálne, že to, čo je vonku. Robí mi radosť, že sme hneď nenabehli do horúceho leta, ale že je tu taká jar, že ako si často pamätám, že aj studená, aj už teplé dni a tak. Slnko a to, že verím, že už ideme nateraz z toho najhoršieho von aj čo sa týka pandémie a týchto vecí. Veľmi budem dúfať, že sme to neprehnali alebo nepreženieme s rýchlosťou uvoľňovania, lebo to všetko, čo sme si doteraz odopierali, tak aby sme to proste neprehajdákali…Ale veľmi sa teším z toho, že už vidíme opäť jasnejšie svetlo návratu k niečomu, čo bude čo najviac pripomínať ten normál.

J: Výborne, takto s nádejou sa rozlúčime. Michal, ďakujem krásne za výbornú a úprimnú debatu, bolo mi cťou.

M: Ďakujem za veľmi príjemný rozhovor, fakt to bolo super a pán Lasica by bol na teba hrdý.

Fotografie v článku zverejňujeme s láskavým súhlasom Michala Meška.

Michal Meško, CEO, Martinus

Michal Meško (1984, Martin) vyštudoval manažment a marketing na Fakulte managementu Univerzity Komenského v Bratislave. Absolvoval tiež PLD program na Harvard Business School v USA a polročné štúdium so zameraním na spotrebiteľské správanie a internetový obchod na Rijksuniversitat Groningen v Holandsku.

V roku 2000 bol spoluzakladateľom stránky Referaty.sk, najväčšieho portálu pre študentov, ktorý v roku 2004 odkúpil Atlas.sk. Zároveň stál v roku 2000 pri vzniku internetového kníhkupectva Martinus, ktorého je dnes spolumajiteľom a CEO. Je držiteľom ocenení EY Podnikateľ roka 2020 a TREND TOP Manažér roka 2018, bol zaradený do zoznamu Forbes 30 pod 30 a medzi inovátorov New Europe 100, zostavovaného Financial Times a Google.

Martinus je v súčasnosti najväčším internetovým kníhkupectvom na Slovensku, okrem toho prevádzkuje 13 kamenných kníhkupectiev, kníhkaviarne Foxford a v Českej republike internetové kníhkupectvo Martinus.cz. Je tiež lídrom na trhu e-kníh. Firma sa stala 7 rokov po sebe absolútnym víťazom ankety MasterCard Obchodník roka, opakovaným víťazom prieskumu KPMG Nunwood za najlepšiu zákaznícku skúsenosť na Slovensku, získala certifikát za výnimočnú kvalitu Slovak Gold a v rebríčku Deloitte Fast 500 sa v roku 2011 umiestnila ako 161. najrýchlejšie rastúca technologická firma v rámci EMEA regiónu. Martinus získal tiež Hlavnú cenu Via bona pre malé a stredné podniky za uplatňovanie princípov zodpovedného podnikania a v prieskume Najatraktívnejší zamestnávateľ Slovenska sa viackrát umiestnil na najvyšších priečkach.