O zdrojoch, copywriteroch a ľuďoch - Coolwriters

O zdrojoch, copywriteroch a ľuďoch…

…alebo ako a odkiaľ vydolovať informácie a zdroje na kvalitný článok

Toto v žiadnom prípade nie je klasický, otrepaný a z netu recyklovaný návod, recept, ako ľahko, pohodlne, s brkom v zuboch, prstom v nose a druhým v kalamári nájsť tie správne informácie a zdroje, ktoré na konkrétny text potrebuješ. Ľahko, pohodlne, jednoducho a možno smart to proste nejde. Pretože takmer nikdy nedostaneš zdroje a informácie na tácke kompletné priamo od zadávateľa. Česť výnimkám, samozrejme.

Čítaš čisto subjektívne zamyslenie, ako sa to možno dá…nie je to esenciálne know-how, ale osobný mix skúseností, rád, postrehov, odporúčaní, možno tém na zamyslenie…jasné, že je výhradne na tebe, či ti to niečo dá. Píšem to však preto, lebo viem, že nepíšem nadarmo.

Ak písať len chceš, alebo práve začínaš písať, čítaj. Ak sa písaním živíš, nájdi si popri hľadaní zdrojov, informácií a písaní čas, čítaj tiež, lebo sa teším na tvoj názor. Ak chceš hodnotný obsah na svoj web, toto si treba prečítať a zistiť, s čím všetkým sa musíme boriť nielen pri písaní, ale aj pred ním.

 

Všetko je na webe? A kde?

Hľadanie informácií a zdrojov je HĽADANIE. Určite ti je jasné, že na hľadanie potrebuješ v prvom rade trpezlivosť. K tomu je fajn aplikovať kritické myslenie, systematický a analytický prístup. No a ak máš k tomu aj šťastie vládnuť niečím ako „inštinkt pátrača“, tak…to sa ale nedá naučiť, je to danosť, talent, buď to máš, alebo nemáš. Keď k tomu ešte pridáš zopár zručnosti a postupov, ktoré ovládajú novinári, môžeš to nejako zvládnuť.

Ak si myslíš, že „všetko je na webe“, máš v podstate pravdu. Ale predsa len, úprimne: vieš sa v tom hlbokom bahne a obrovských haldách hlušiny neutopiť, orientovať, vypátrať a vyloviť „zdrojové perly“? Alebo teda pravdivé, overené, hodnoverné, nepriestrelné informácie, ktoré sa volajú fakty? Ak áno, klobúk dolu.

Asi ťa neprekvapí, že aj o získavaní zdrojov na kvalitný copyobsah sa píšu dizertačné práce. A vedú zasvätené dišputy. Copywriting síce nie je veda – zatiaľ, čaká nás ešte pomerne veľa normostrán, všakže…Získavanie informácií a vyhľadávanie ich zdrojov má však svoje dané, zaužívané, overené pravidlá, použiteľné samozrejme aj v našom pracovnom „odbore“.

 

A teraz ten recept

Skúsme to namiešať tak nejako multidisciplinárne: ak nemáš diplom z kybernetiky, programovania, alebo tvorivého písania, andragogiky, či knihovníctva, nevadí. Ak máš akýkoľvek diplom, alebo nemáš, a chceš písať, treba mať poňatie o tom, čo je to rešerš. Ale nie že vedieť vysvetliť pojem, ale vedieť s ním aktívne pracovať. Dokázať si vytvoriť rešerš zdrojov k akejkoľvek téme. Ak toto zvládaš, si na správnej ceste. Pridaj patričné množstvo poctivej analytiky, okoreň pár prvkami efektívnej selektívnosti a praktickej aplikácie teórií hier, odmykania matríc, odhaľovania indícií, dochuť troškou kryptologických algoritmov, s dozvukmi segmentácie hlušiny, organizovania chaosu…Stíhaš? 

Viem, že na asi tak normostranový text o ničom nepotrebuješ tvoriť rešerše. Iste, taký predsa dáš z hlavy pri káve za 15 minút. Bavme sa ale o písaní serióznych textov o niečom. O tom hodnotnom, čítavom a čítanom obsahu, ktorý chcú vraj teraz na weboch mať všetci…teda asi by mali chcieť.

Marginálny retrospektívny flashback

Toto nebude hovenie si v staromilstve typu „čo vy viete, dievčence a chlapci, za našich čias to bolo lepšie…“ Naopak, skôr asi takto: „za našich čias sme sa veru museli riadne obracať…“ Je to možno nepredstaviteľné, ale ešte koncom minulého storočia nefungoval internet tak, ako ho poznáme dnes. Easy, dostupne, globálne, takmer pre každého. Predstav si, že robíš napríklad ročníkovú prácu a si odkázaný len na knižnice. To boli a miestami ešte aj sú také nie virtuálne, ale ozajstné budovy, v ktorých si môžeš požičať knihy. Naozajstné knihy, vytlačené na papieri, žiadne e-bookovky…No a – pri všetkej úcte – v obecnej knižnici si tých zdrojov veľa nenašiel. Tak poďho hľadať do mestskej, alebo okresnej knižnice, tam už bola šanca voľačo nájsť. Ale ozajstné perly skrývali a strážili knihovníci v univerzitných knižniciach, „až“ dvoch štátnych vedeckých knižniciach na našom území a v matke všetkých knižníc, v Slovenskej národnej knižnici. Problém bol v tom, že ak si tú potrebnú top publikáciu v katalógoch takejto elitnej knižnice našiel, musel si na ňu čakať aj mesiace. Doslova čakať v poradovníku, kým si si ju mohol požičať. Každý, kto prešiel takouto tortúrou, považuje dnešné vyhľadávanie informácií a ich zdrojov na nete naozaj za neskutočnú brnkačku.

Ak zadávateľ nedodá…

…tak nepíšem…by sme si mali hovoriť všetci z princípu. Ale to by sme asi z písania nevyžili. Takže kde a ako tie nedodané, v lepšom prípade dodané, ale zúfalo nekompletné zdroje, podklady a informácie nájsť? Metód, postupov a spôsobov máš zopár na výber, všetky sú o hľadaní.

 

KiKo, WOMM, JPP, stará Blašková, Miro J… a iné…

 

Klient – internet – konkurencia = KiKo

Klient je ten, ktorý informácie má a zvyčajne nedodá. Pretože buď ani nevie, že ich má, alebo netuší, že ty ich nemáš a na napísanie článku ich potrebuješ. Nuž tak si ich treba jednoducho vypýtať. Toto je celkom umenie, dostať od niektorých zadávateľov to, čo potrebujeme. Treba sa vedieť cielene a aj štruktúrovane pýtať. Asi si už dostal dvojvetové zadanie na trojnormostranový článok z oblasti, o ktorej nevieš absolútne nič. Ak áno, znamená to, že vieš napísať prakticky čokoľvek. Alebo si to zadávateľ aspoň o tebe myslí. Ak ti ale na vyžiadanie nedoplní, čo potrebuješ, pátraj u jeho zákazníkov. Tam sú tie zdrojové informácie, potreby reálnej, existujúcej, nevymyslenej cieľovky by mali predsa určovať obsah. Zisti, na čo sa ľudia pýtajú a na to hľadaj a daj adekvátne odpovede.

Internet je veru nie že bezodná studnica, ale žriedlo v podstate nevyčerpateľné. Problém je v tom, že ak nevieš odlíšiť balast od podstaty, hlúposti od overených faktov, pravdy sa nedopátraš a budeš písať bludy. V prvom rade by si mal vedieť, že wiki nie je oficiálna encyklopédia. Veru, síce výborná myšlienka, stále však len nadšencov, neprofesionálnych „editorov“, ktorá sa už tiež vymkla z rúk. Áno, po priamom zadaní kws do vyhľadávača, prehliadača, alebo u tých ostrieľanejších po „operátorovom“ selektívnom googlení je wiki hneď druhá voľba. OK, ale fakt nemôžeš veriť všetkému, čo je tam popísané…

Konkurencia je tiež nie že bezbrehý, ale výdatný prameň informácií a ich zdrojov. Ak si konkurenciu svojho klienta poriadne prevetráš, čekneš, preklepneš, o informácie a zdroje by si nemal mať núdzu a mal by si byť ako-tak v obraze.

 

WOMM 

je skratka Word Of Mouth Marketing. U nás to poznáme ako JPP, teda Jedna Pani Povedala…toto tiež veru nepatrí medzi relevantné zdroje, naopak, ide o ukážkový, fenomenálny príklad zdrojov neoverených informácií, ktorým sú ľudia ochotní veriť. Je to vyšší, anonymný level fenoménu „stará Blašková“„Viete, aj tuto Olinka si to objednala a nevie si to vynachváliť, dievčence…“ – píšu si naše babičky na „sociálke“. Ide o „ohováranie naopak“, teda jeden z funkčných modelov šírenia dobrého mena, ktorý sa až dramaticky rozmohol v ére netu a sociálnych sietí. Je to ale dvojsečná zbraň: ak totiž babička spokojná nie je…

 

Miro J.

je moja súkromná skratka nenahraditeľnej inštitúcie „priateľ na telefóne“. Keď máš takého alebo takú, komu stačí zavolať či napísať, keď si nevieš rady, tak ak hneď nevie, tak poradí, kto by mohol vedieť.

 

Relevantnosť zdrojov

Nech už hľadáš na nete čokoľvek, mal by si mať jasno: počet lajkov pod textom na akejkoľvek „sociálke“ nemôžeš považovať za kritérium relevantnosti zdroja. Naozaj nie. Aktuálne už 6 z 10 čohokoľvek vypusteného na FB sú ak rovno nie hoaxy, tak vymyslené neoverené nezmysly…Zo sociálok – až na výnimky zatiaľ – sa postupne stáva celkom toxická žumpa. To isté platí aj o anonymných weboch, odkiaľ ani heverom nevypáčiš autora, prevádzkovateľa. A o tých konšpiračných nemá asi zmysel písať…

Toto si ale neodpustím: vieš, že viac než jedna tretina učiteľov druhého stupňa našich základných škôl je úplne mimo a verí konšpiračným bludom? Seriózny výskum o tom bol nedávno na Slovensku. A teraz pusti do školy svojho potomka…

Zdroje proste musia byť relevantné, hodnoverné. Toto je axióma, o tomto sa skrátka nediskutuje. Napriek tomu mnohí zakuvikajú, že kto je tá autorita, ktorá meria a posudzuje relevantnosť či hodnovernosť? Tak teda až na dreň zjednodušene: určite nie ten povestný „zdravý rozum“, ale kritické myslenie. Žiadne verím-neverím, nie je to otázka viery, nedajbože konfesie, ani presvedčenia. Principiálne kritické myslenie, kritický, ale triezvy úsudok…pochybovať môžem, ale pochybovanie je predsa srdcom múdrosti. Takže sú to tie zdroje a informácie, ktorým je hodno veriť = hodnoverné.

 

Céčka, vykrádačky a priznanie zdrojov

Len dúfam, že si doteraz nemyslíš, že to „copy“ schované v takmer pre všetkých nezrozumiteľnom názve našej profesie znamená, že máš kopírovať. Copywriting namôjveru naozaj nie je „kopírovacie písanie“

Nekradni, nie že by ťa za „ctrlcv“ niekto žaloval, alebo inak popoťahoval, ale predsa: nepatrí sa to a okrem toho to tie roboty u googlovcov už dávno vedia rozoznať. Ak teda pajcneš nejaký text, prvým dôsledkom bude to, že google ten tvoj plagiát automaticky a bez škrupulí odignoruje. A ďalšie dôsledky opäť súvisia s etikou, morálkou – čítaj odstavček nižšie o klamaní. Ak máš zdroj a proste to musíš použiť, priznaj zdroj. Seriózne ho zacituj tak, ako citovať treba. Do úvodzoviek, alebo daj link, alebo napíš za text do zdrojov. 

Mimochodom, ak budeš hľadať tam, kde hľadávam a zvyčajne nájdem ja, určite na konci textu nájdeš buď ©, alebo jasnú informáciu o tom, že šírenie je OK, ale s uvedením zdroja. Pretože tak sa to jednoducho robiť má a mimochodom, takto jednoducho poznáš seriózny zdroj.

 

Level BBC, Reuters etc

Ak budeš niekedy písať pre nejaké ale naozaj seriózne médium, ktoré sa riadi základnými princípmi novinárskej etiky a všetkého s tým súvisiaceho, tak jedine podľa základných pravidiel:

  • mať aspoň dva overiteľné, overené, nepriestrelné, pokiaľ možno neanonymné, objektívne a nezávislé zdroje
  • nájsť a zrozumiteľne podať odpovede na základné, kľúčové, principiálne otázky: Čo? Kto? Kde? Kedy? Prečo? Akým spôsobom? S akým cieľom? S akým výsledkom? A s akým prínosom, hodnotou, najlepšie tou výpovednou pre čitateľa/poslucháča/diváka?

Ak aspoň toto začneš aplikovať pri dennom písaní textov – článkov, nebavíme sa o textovaní webov a popisovaní tovaru na e-shope – malo by ti to pomôcť tvoriť hodnotný a hodnoverný obsah.

Dávaj ale obrovský pozor...

…na čo hľadáš odpovede. Čitateľ nepotrebuje odpovede na to, čo sa nepýta. Ešte väčší pozor dávaj na „copy zopsutie“ textu: „v článku daj ku koncu menej dôležité veci, lebo tam sa aj tak nikto nedočíta…“ Princíp obrátenej pyramídy to niektorí volajú. Toto je taký nezmysel, ako to, že ku koncu filmu, či reklamy už len niečo dopácame, lebo to aj tak nikto nedopozerá…Ak tvoríš hodnotný obsah, toto nerob. 

Hádam nepíšeš články, ktoré nikto nedočíta do konca? A neprečíta si ich s radosťou viackrát a neodporučí ich, neposunie ďalej? Svižný, možno svojský, ale čítavý štýl, nevtieravý, ale k veci, s espritom, premyslené udržiavanie napätia, gradácia smerujúca k vyvrcholeniu. Pointa, bodka, čerešnička na torte, poriadny záver…všetko, čo musí dobrý text mať v sebe až do konca. Inak je to len zlátanina, v horšom prípade povrchná zlátanina, v lepšom prípade nedokončené slohové či žánrové cvičenie. Ver mi, aj do magazínu, na blog sa dá písať pútavo, zaujímavo, o čomkoľvek. Treba to len vedieť…

Médiá a „médiá“

BBC or The Sun

New York Times or New York Daily News

Denník N versus Nový Čas

National Geographic kontra Zem a Vek…

Poznáš rozdiel? Z pohľadu biznisu, teda predajnosti reklamy a počtu predaných výtlačkov aj čitateľov online vyhráva bulvár a konšpiračné „médiá“. Z pohľadu relevantnosti informácií je to naopak, navrch majú seriózne, hodnoverné mienkotvorné médiá, ktoré poskytujú spoľahlivé a objektívne informácie. No a keď sa špecializuješ, existujú seriózne špecializované médiá. Nemusí ti Forbes, Wall Street Journal a Nature chodiť do schránky, postačí, ak si dáš posielať ich newsletter e-mailom. Samozrejme nastavený podľa ľubovôle tvojich preferencií, alebo špecializácie. A budeš mať seriózny prehľad.

Nemá zmysel diskutovať o tom, kto ktoré médiá vlastní a prečo. Mnohí by sa určite čudovali – to je ale na iný článok. Obrovskou – podľa anarchistov vraj jedinou – výhodou slobody je možnosť voľby. Vyberáme si, čo čítame. A čo počúvame, sledujeme a čo naopak nie a môžeme to proste kúpiť alebo nekúpiť, zapnúť alebo vypnúť. Ak si ale nasadíme sociologické a psychologické bifokály, je to na zaplakanie. Bulvár a konšpirácie víťazia nielen u nás, nie je to výsledok nejakej našej rýdzo slovenskej náturovej obsesie, je to globálny marazmus.

 

Zdroje zdrojov

Ja viem, že ak píšeš o chia semiačkach, alebo do nejakého gulášového webmagazínu ďalších 7 zaručených tipov na čokoľvek, nebudeš hľadať informácie vo vedeckých časopisoch… Ak ale máš tému, kde cítiť vedu, existujú našťastie portály, kde nájdeš nielen aktuálne štúdie. Také tie ozajstné, vedecké, nie také, že „druhá vylepšená séria piatej ruskej vakcíny na Covidy a ostatné bežné chrípôčky“Seriózne vedecké periodiká s objektívnym peer-review sú relevantné zdroje zdrojov. Okrem toho, že ich obsah prechádza nezávislou kontrolou, je doslova nabitý citáciami ďalších zdrojov. Ale nie sú použiteľné na všetko a je ich naozaj neskutočne veľa. Až moc…

 

Na margo okraja…

…pri rešerši, analýze a selekcii zdrojov prakticky každého long form článku sa mi opakovane potvrdzuje zaujímavý fenomén. Dali o ňom vedieť už pred pár rokmi vedci a súvisí s exponenciálnym rastom množstva informácií. Nie len takých tých balastových, fejkových, zamorujúcich informačné kanály a anály, ale tých principiálnych, ozajstných. Ak dnes chceš byť expertom vo svojej oblasti, nemáš šancu nie že poznať, ale ani obsiahnuť svoj odbor. Tak pravili experti…

Veru už dávno v akademických kruhoch neplatí, že kolega z Oxfordu vie o tom, o čom celý život báda, všetko. A tí, čo tápajú, sa obrátia na neho, lebo on pozná odpoveď, udá smer. Dnes už nemáš šancu ani prečítať všetko, čo sa týka oblasti tvojho pôsobenia. A to nemajú akademici na mysli všetky vygooglené informácie, tie státisíce státisícov výsledkov. Problém je v tom, že expert nemá šancu ani stíhať prečítať všetky publikované, recenzované vedecké práce zo svojho odboru. Sa to nejako nie že vymklo z rúk, ale vylialo z brehov…

Len tak šmahom kurzora...

…tu sú ďalšie alarmujúce fenomény:

  • žijeme v nadmieru preinformovanej dobe
  • ľudia sú bez problémov ochotní a schopní veriť totálnym nezmyslom
  • v istom štádiu informačného chaosu už aj odborníci majú problém sa správne orientovať
  • absenciou kritického myslenia trpia všetky vekové kategórie
  • schopnosť hľadať, nachádzať a analyzovať informácie sa stráca až na hranicu deficitu
  • pomer šírenia hoaxov verzus faktov na sociálkach narástol na 6:1
  • diskutovať vo virtuálnom priestore nemá zmysel, nefungujú tam logické argumenty
  • internet ako globálny informačný systém akútne potrebuje prečisťovaciu kúru.

Aj štátne, alebo inštitucionálne zdroje...

…stoja za to…niektoré. Zrejme poznáš aj nezabezpečené weby nielen slovenských štátnych organizácií, inštitúcií, kde svietia „aktuality“ spred troch či piatich rokov. Polopatisticky: ak hľadáš štatistiky, máme náš štatistický úrad a keďže sme v únii, tak je to celá pospájaná európska sieť. Ak legislatíva, tak zbierky, ak jazykovo správne, tak jazykovedný ústav. Financie? Národná či európska banka a iné nekomerčné autority…Vesmír? NASAESAJAXA, určite nie fanpages astronomických nadšencov. Počasie? Ak predpoveď, kuk na shmú, ak aktuálne, pozriem z okna…

Ozaj, vieš, prečo anglický gentleman vždy vie, kedy si má zobrať dáždnik? Vôbec nie preto, že v Anglicku stále prší. Lebo počúva predpoveď počasia na BBC. Toto sa mimochodom naučil Meky Žbirka od svojho anglického „olddedka“ a posunul to ďalej…

Nuž a opäť: seriózne štátne, únijné, inštitucionálne zdroje sú zdrojmi ďalších serióznych zdrojov.

 

Nevymýšľaj si…

…a neklam. Možno si aj z nejakého copy školenia pamätáš: „…teraz počúvajte, amatéri: ak nemáte v texte tú správnu pecku, bombu, tak si ju tam proste vymyslite…“ No toto fakt nerob, ak ctíš pravidlá a etiku – nielen písania. Nepatrí sa to a je to síce pohodlná skratka, ale smerom do copystoky…

 

Kto hľadá, zájde…

…to nie je preklep, naozaj zájde…niekedy príliš ďaleko od pôvodného dôvodu a cieľa hľadania. Ak nejdeš priamo a neúnavne ako kopov po krvavej stope konkrétneho cieľa, môžeš veľmi ľahko zablúdiť a doslova sa zahrabať v množstve často už ani nie veľmi s témou súvisiacich informácií. Na elimináciu takéhoto blúdenia mám veľmi jednoduchý recept. Je to vlastne bič, plieskajúci nad každou písačkou a písačom, ktorí poznajú a akceptujú pojmy: uzávierka, deadline, termín dodania. Hľadaj efektívne, nemárni svoj vzácny čas hľadaním a študovaním traktátov, z ktorých nakoniec možno použiješ jedno či dve slová, fakty, či myšlienku. A možno ani nie…

 

Chcete vedieť písať? Čítajte!!! 

Toto hučal do svojich „učeníkov“ mladý zúrivý Robinson slovenskej poézie Jožko Urban. Pretože treba mať načítané. Neviem, či vieš, že tí najlepší priebežne čítajú. Celoživotné vzdelávanie sa to volá. A ak nečítajú, tak napríklad pri šoférovaní počúvajú zvukovky, audioknihy, podcasty. No a tí najlepší sa ani veľmi netaja tým, čo čítajú a dokonca sa o tipy aj radi podelia. Ak máš takýchto učiteľov, tak je radosť sa učiť.

 

Expertný level…

…dosiahneš vtedy, keď iní budú citovať teba. Keď už cituješ sám seba, to už je asi príliš… Ale aby nebol problém presne zacitovať, archivuj. Nielen zdroje, ktoré máš vytriedené podľa svojich vlastných kľúčov do rôznych šuflíčkov. Archivuj aj svoje články, ak to ešte nerobíš, tak začni. Okrem prehľadu v kvantách už popísaného aj zefektívniš svoju prácu. Pretože eliminuješ také to: „tuším som o takom čomsi už čosi kamsi aj dal von, ale kde som to len…“ Ale daj si poradiť od odborníkov, ako efektívne archivovať. Už sa totiž kreuje celkom zvláštna „kasta“ ľudí, pracujúcich denne s informáciami: sú to tí, čo niečo ľahšie a rýchlejšie nájdu na nete, ako vo svojom vlastnom compe…

Pozor na Dunninga a Krugera

Skúsme ale neulietať a držať sa pri zemi. Možno vieš, aký je všeobecný názor na náš job: to sú tí, čo si myslia, že vedia napísať čokoľvek o hocičom. Je to presne tak, môžeme si to každý jeden akurát tak myslieť, a ak tak robíme, nie je to celkom kóšer. Pretože čím viac si myslíme, že vieme, napriek tomu, že možno len letmo rozumieme, sebavedomie nám rastie. Zlomí sa to niekde tam, keď začneme zisťovať, že téme síce rozumieme, ale vieme o nej žalostne málo. Tu padajú hrebienky krivka sebavedomia nakreslená pánmi Dunningom a Krugerom padá dole. Pretože platí: čím viac vieš, tým viac máš pokory.

A na záver...

asi vieš, že takto by nemal začínať žiadny záver, koncovka, bodka, pointa článku, vyvrcholenie, čerešnička na tortičke…

Ak teda doteraz nie, tak na konci prípadne za článkom o hľadaní zdrojov informácií nejaké tie zdrojové pecky určite očakávaš, všakže?…ale veď predsa všetko je na nete.

Toto veru nie je ten najarogantnejší záver, sú určite aj príkrejšie a otrlejšie. Toto je taká maličká master lekcička. Ak sa chceš niečo naučiť o vyhľadávaní zdrojov a informácií, rád som sa kurzoricky podelil o to, čo viem. Pri pozornom čítaní sa dá nájsť nielen pár háčikov, ale možno udička, podberák a aj sieť – o ktorých sa mimochodom už v knihe kníh písalo. Tie rybičky už ale za teba nikto loviť nebude, nikto ti ich nedá len tak. A ak dá, tak si dovolím tvrdiť, že je nanič učiteľ a nič ťa nenaučil…

Návrat hore